WWW.PETER.OSOBA.CZ

STRÁNKA JE MOMENTÁLNE "VO VÝSTAVBE" .





VITAJTE !

Vitajte na mojej stránke - stránke Petra Bátoryho.
Táto stránka je venovaná priateľom, známym a atď.

Verím, že sa tu budete cítiť fajn. Priebežne to tu budem doplňať, tak sa teším na Vaše milé návštevy.

Peter

-> próza

Bolesť

Všetko bolo z počiatku veľmi pekné a zdalo sa mi,ako keby to nemalo nikdy skončiť... Uvedomovala som si,že všetko pekné raz skončí a vedela som, že ani ten vzťah nebude trvať večne, no ale nečakala som, že koniec príde tak skoro, skôr ako som čakala... Môj najšťastnejší deň boli Vianoce, kedy sa ma spýtal to, načo som čakala tak dlho, bola som veľmi šťastná a to šťastie bolo veľmi veľké ... Boli sme spolu, kedy sa dalo, keď som s ním bola, cítila som sa v bezpečí a tak neuveriteľne šťastná, ako keby som bola v 7 nebi ... proste bol to môj anjelik...pokladík ukrytý v hĺbke môjho srdca, ktorý nikdy nechcem stratiť ... Postupom času, sme nemali na seba čas, nestretávali sme sa ... každý chodil inde von a neozývali sme sa jeden druhému ... neuvedomovala som si, že to dopadne zle ... raz prišiel deň, keď mi napísal sms, že takto to ďalej nejde ... mne neostávalo nič iné ako s tým súhlasiť a povedať si, že budeme aspoň kamoši, ale je to ťažké ... mali sme sa spolu veľa krát o tom rozprávať, lebo nemala som to vysvetlené osobne, ale iba cez sms...no ten čas nikdy neprišiel a ja márne čakám, že sa odhodlá prísť za mnou a vysvetliť mi to ... pomaličky sa vyrovnávam s tým, že som ho stratila navždy a to ma boli ... lebo ten pokladík ukrytý v hlbke môjho srdca sa neda zahodit ... myšlienky a spomienky na neho mi v hlave vyria každučký deň ... ani jeden deň nebol taký, aby som aspoň slzičku pre neho nevyronila ... je mi to všetko ľúto ... teraz je už neskoro na smútok, keď som sa nepokúsila to napraviť počas toho, keď som videla aké to je ... škoda,že väčšinou si svoje chyby priznávame až potom, keď ich spravíme.



Dážď

Aneta bola mladé jednoduché dievča, ktoré bolo medzi všetkými obľúbené. Život mala celkom rada, no nie vždy sa z neho dokázala naplno radovať. Hoci bola veľmi pekná a nejeden chlapec sa za ňou otočil, s nikým nechodila. Čakala na pravú lásku, hľadala niekoho, komu by odovzdala svoje srdce. Bola inteligentná a v takej spoločnosti sa aj celý život pohybovala. Nikdy nikomu neubližovala a vždy si ľudí vážila. Spravodlivosť a úprimnosť boli jej najsilnejšie stránky. Svoju prácu sekretárky zbožňovala. V jeden teplý večer ostala trocha dlhšie v práci. Keď sa vracala domov, vonku už bola tma. Hneď ako opustila budovu firmy, zacítila, ako jej silný závan vetra pohladil unavenú tvár. Zhlboka sa nadýchla, privrela oči a na čele jej pristála prvá dažďová kvapka. A potom ďalšia a zase ďalšia. O chvíľu ich boli tisíce. Netrvalo dlho a Anetine šaty boli také mokré, že by sa dali žmýkať. Jej pokožka sa vo svetle pouličnej lampy leskla, ako odraz mesiaca na vodnej hladine. Dážď Anete nevadil. Bol teplý, príjemný. Kráčala pomaly ulicou, keď tu zrazu, tresk. Začula silný náraz a výkriky ľudí. Otočila tvár tým smerom, odkiaľ prichádzal ten hrozivý zvuk. Pohľad, ktorý sa jej naskytol bol zdrvujúci. V diaľke videla ležať nehybné telo. Nevedela komu patrí. Zodvihla svoj zrak. Niekoľko metrov od tela stálo červené športové auto s pokrivenou kapotou. Za rozbitým predným sklom sa mihla vystrašená tvár patriaca vodičovi vozidla. Anetin pohľad opäť zablúdil k telu. Všetko to trvalo iba pár sekúnd, ale ona mala pocit, akoby to bola večnosť. Hneď ako sa spamätala, rozbehla sa k miestu nehody. Nevnímala okolie, počula iba svoj hlasný dych a zvuk jej topánok, ktoré pri každom kroku klopkali o zem. V tej chvíli to vnímala tak, ako ešte nikdy predtým. Keď bola na mieste, zastavila sa a jediný pohľad na tvár obete jej úplne vyrazil dych. Bola to jej najlepšia priateľka Viola. Ležala úplne bezvládne v kaluži krvi, ktorá sa miešala s dažďovou vodou a vytvorila tak malý prameň ružovkastej farby, ktorý sa tiahol okrajom vozovky. Anete sa podlomili nohy a kolenami dopadla na zem. Srdce jej búchalo tak silno, akoby jej chcelo vyskočiť z hrude. Jeho tlkot sa jej ozýval v hlave a úplne prehlušil klopkanie kvapiek, ktorých hustota sa prudko zvyšovala. Aneta sa rozplakala. Jej slzy splývali s dažďom, ktorý tak usilovne obmýval chladnúce telo jej priateľky. Viola bola mŕtva. Táto udalosť otriasla celým Anetiným životom. Stratila jedinú osobu, ktorej sa vždy mohla zdôveriť s radosťami aj starosťami, ktorá si vždy našla čas aby ju vypočula a čo je hlavné, ktorá vždy stála po jej boku. Aneta nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Opakovane si štípala do ruky s nádejou, že sa prebudí a zistí, že to bol len krutý sen. Ale márne. Mohla si vyplakať oči, ale Violu už nič nemohlo vrátiť späť. Vtedy Aneta skutočne pochopila aký je život vzácny a ako si ho musíme vážiť pretože nikdy nevieme kedy oň prídeme. Začala oveľa intenzívnejšie vnímať prírodu a všetky krásy okolo seba. Zrazu jej voňal vzduch, šumeli rieky a spev vtákov jej znel ako tá najlahodnejšia hudba. Tým, že stratila Violu, prišla o celý svoj svet, no na druhej strane, po jej smrti nový objavila. Aj tie najvšednejšie veci, začali mať pre ňu veľký význam a vždy keď nebo plakalo a svojimi kvapkami hladkalo Anetinu pokožku, mala pocit akoby to boli pohladenia Violy, ktorá sa jej snažila dať najavo, že je všetko v poriadku.


Nechcela byť sama

Prstami prešla po zamrznutom okne. Kvety sa pod jej teplým dotykom roztápali, až nakoniec zmizli. Tak, ako všetko pekné v jej živote. Vzdychla si. Biela paravychadzajúca z úst sa rozplynula do okolia. Sledovalu ju, akoby sa rozhodovala, či ju má nasledovať. No ona nemôže len tak zmiznúť, vždy bude niekto, kto na ňu bude ukazovať prstom. Tak, ako starý, vyschnutý strom nepatrí do letnej záhrady, tak ona nepatrila tu. Cítila to. Videla pohľady okoloidúcich, ako sa za ňou otočia, keď okolo nich prejde. Nemala ani kamarátky, pretože om pripadala iná. Je čierna, je zlá. Nebola to vôbec pravda. Nikomu neublížila ani v myšlienkach. Nikomu inému. To oni trýznili ju! Večné odsudzovanie a predsudky! A to len kvôli dlhým čiernym sukniam a korzetom. Nikto nechápal, že tým vyjadruje svoj vnútorny svet, že to nie je len štýl. Dievčina si znovu vzdychla. Nechcela stále spomínať na minulosť, ale ona nevidela ani budúcnosť. Vedela, že na ňu už nič nečaká. Pomalým krokom prešla na neďaleký cintorín, jej obĺubené tiché miesto. Tu ju nikto nevyrušoval z vlastných myšlienok. Cítila sa tu ako doma. Z bundy vybrala niečo tenké. Žiletku. Jedna hrana sa jej vryla do prsta. Sledovala tečúcu krv. Srdce jej prudko bilo, no teraz už nemienila ustúpiť. Nie je zbabeleca nechce byť ani vyhnanec. Vyzliekla si bundu, pod ktorou mala svoj obľubený korzet. Matne si spománala na deň, kedy ho dostala. Dostala ho od jediného človeka, ktorému na nej záležalo. Lenže ten je mŕtvy! Mŕtvy, mŕtvy......! to slovo sa jej dookola opakovalo v mysli. Jeho smrť ju zasiahla na najcitlivejšom mieste. Od vtedy nemohla jesť ani spať. Sadla si na jeho hrob. Na miesto jeho večného odpočinku. Ktovie či ju vidí. Chcela byť navždy s ním a toto jej pripadalo symbolicky a mrazivo krásne. Poslednýkrat sa pozrela na okolitú prírodu a domy, v ktorých si rodinky užívali štedrovečernú pohodu. Zhlboka sa nadýchla, chcela cítiť to, čo ju držalo pri živote. Žiletkou si pohladila zápestie. Bielu pokrývku hrobu poškvrnili kvapky krvi. Neľutovala. Už nechcela byť sama. Pritlačila, lebo chcela zabudnúť. Už necitila jemné štípanie, už necítila bolesť. Klesla na hrob, aby mohla večne žiť s niekym kto ju miloval, s niekym, kedy sa svet menil na niečo zázračné


Dnešná láska

Tancovali spolu, bavili sa, smiali.On bol nesmelý, ona veľmi pekná. Na druhej schôdzke si bol istý, že našiel tú pravú lásku. Na tretej sa všemožne snažil nenudiť ju. Menil sa na básnika, šepkal jej tisíc krásnych slov. Nespozoroval, že ona pozerá za jeho hlavu, do rušnej ulice. Ona odišla s iným na novom motocykli. Obdivoval jej odvahu. A on si ako ten prednim myslel, že našiel tú pravú. Aj on za týždeň márne čakal na jej príchod. Išla tancovať. Hľadala totiž chlapca s autom. Konečne chcela aj ona mať niekoho rada.